Púšťame sa do práce (pozvoľna:-)

A pustili sme sa do práce.
Teda... kto mohol, ten sa pustil. Mojou hlavnou náplňou práce, ako sa "prekvapivo" ukázalo, je nepretržite nosiť, hojdať alebo kojiť nášho najmenšieho záhradníčka, ktorý s nami povinne absolvuje každú návštevu záhrady vo svojom statnom terénnom voze. Akonáhle chytím do ruky záhradné nožnice, nedajbože hrable, spustí sa z kočíku jednoznačný alarm. Takže čas na záhrade trávim prevažne posediačky, a držím. A pritom by som chcela strihať, nosiť, šmirglovať, natierať, montovať, lepiť...

Ako hlavný pracant sa ukázala byť T. (naša záhradná víla), ktorá sa nebojácne odhodlala zúrodniť v dohľadnom čase aspoň kúsok našej suchej, kamenitej, štrkovo - pieskovej pôdy a s pomocou niekoľko rokov starého kompostu ju premeniť na úrodnú čiernozem. Už aj niečo nasadila, tuším že fazuľku:

Veľký kus práce odviedla T. v chate - vypratala z chaty binec po bezdomovcoch, vymaľovala na bielo, vyhodila prastarý špinavý koberec. Chata má veľkú výhodu - je výborne odvetraná (asi preto, že jedno okno je vylomené, druhé okno a dvere neustále pootvorené, nedajú sa celkom zavrieť...). V čistej chate sa hneď cítime lepšie, a môžeme napríklad aj sušiť bylinky:

Mojou jedinou zásluhou zatiaľ je, že som pristrihla divé hlohy, ktoré nám zakrývali kus výhľadu. Od tej chvíle sa kochám, kochám a kochám a nemôžem odtrhnúť oči...

Aby som na záhradu nalákala i svojho staršieho syna, vytiahla som z verandy staré veľké sololitové dosky, a malý si na nich kreslí cesty pre autíčka, alebo maľuje. K tomu nejakú svačinku a z chaty ho musíme domov ťahať :)

Akonáhle ma mladší svištík pustí zase trochu k práci, rada by som očistila a pripravila aj staré drevené pieskovisko, ktoré sme tu našli:

 A s príchodom leta by sa už hodil aj vodný stôl, ktorý by som chcela vyrobiť zo starých kovových stojanov, ktoré tu ostali po predchádzajúcich majiteľoch. Z toho, čo je slabo vidieť na foto č.1, chcem urobiť niečo podobné ako na fotkách č.2 a 3 (hmm, aj ten trávnik by som hneď brala...):

Práce nás tu čaká ešte veľmi veľa, ale už teraz je pre nás záhrada miestom, kde dobíjame baterky. Je to krásne, zvláštne miesto, a keď sa slnko začína skláňať k západu, záhradu zaleje príjemné, teplé a mäkké svetlo, zdola sa nesú tlmené zvuky mesta a na okolných záhradách je ticho, človek má chuť len sedieť, dívať sa, zhlboka dýchať a celým telom vnímať tú pohodu...