Jesenná cesta do záhrady, lemovaná zlatom

November... Toto slovo vo mne väčšinou vyvoláva predstavu chladného, hmlistého a daždivého dňa, kedy je najlepšie sedieť doma pod dekou, čítať knižky a popíjať čaj.
Ale ten deň, o ktorom chcem písať, bol úplne iný...

V sobotu nás vylákali von slnečné lúče a jasne modrá obloha. Je to zvláštne, ale farby prírody boli až neuveriteľne živé, akoby niekto všetky stromy prebehol photoshopom a zvýšil jas aj kontrast. Nedalo sa odolať a MUSELA som fotiť ako o život! Zlatožltá, zelená, oranžová, hnedá, v stovkách odtieňov a tvarov... každé umelecké oko muselo byť vo vytržení. Nedalo sa odolať jesennej výprave na našu krásnu záhradu...

Začíname na sídlisku, a pokračujeme tradične lesom okolo botanickej záhrady. Moruše, oriešky, slivky i mirabelky už príroda dávno odpratala a odložila na budúci rok, tak si mňamky už musíme nosiť so sebou ... aj keď - na konci našej čarovnej výpravy objavíme, asi za odmenu, netradičnú pochúťku (o tom neskôr :-)

Bohužiaľ sme prišli i o ďalšiu maškrtnú prestávku - automat na kávu pri Botanickej záhrade nám na zimu odmontovali a odviezli, takže sme utreli slinku a pokračovali ďalej smerom k Velké skále.

Zlatisté svetlo, svietivé farby stromov a zeme pod nimi, vôňa opadaných listov a vlhkého dreva... Ako keby sme sa ocitli v nejakom čarovnom, rozprávkovom svete, a asi by ma ani neprekvapilo, keby som v tomto zázračnom lese našla poklad, alebo stretla škriatka :-)
A nasleduje nezriadené fotografické delírium...

 

 

Vstupujeme do starého čerešňového sadu...

Prichádzame k našim čarovným vrátkam, a nakukujeme do záhrad. Ešte nejaký čas potrvá, kým aj naša záhrada bude tak vzorne upravená a vymakaná, ako u niektorých susedov :-)

A tu je objav dňa: ovocie zvané MIŠPULE. Doteraz som netušila, čo sa skrýva za týmto podivným názvom, a netušila som ani, že to môže byť jedlé. T.prezradila, že mišpule najlepšie chutia, keď namrznú, a že sa z nich varí džem. 
Citujem z článku o týchto zvláštnych plodoch: "Mišpule odedávna obohacovaly jídelníček našich předků, kteří je konzumovali syrové nebo z nich připravovali chutné marmelády. Také je sušili na křížaly. Mišpulím se též připisovaly léčivé účinky, staví například průjem."

Tak neviem, ochutnala som bizarnú hnedavú dužinu pod šupkou a ... ako, nie je to zlé, ale vyzerá to ako nahnilé jablko... Asi musím počkať, až prejdú mrazom, a jednu šancu im ešte dám.
 

Blížime sa k cieľu našej prekrásnej výpravy. Aktuálne premeny našej záhrady však popíšem v ďalšom článku, zatiaľ sa lúčim výhľadom, ako odmenou pre tých, ktorí to vydržali doklikať a doscrollovať až sem :-)

Prvá úroda

Konečne sa dostávam k písaniu, ku ktorému si zahryzujem čerstvo upečený orechový závin... Hádajte, odkiaľ pochádzajú orechy v koláči? No? :-)

Ale to som trochu predbehla, prvou úrodou nás potešilo koncom augusta hrozno. Ukázalo sa, že hroznové víno je jedno modré, druhé biele - to bolo dokonca veľmi chutné, sladké, aromatické. To sme v jeden augustový podvečer prišli s S. skontrolovať, ako si naši pracovníci poradili s vynášaním posledného nákladu haraburdia po zbúranej chatke. Keď sme zmerčili tie hroznové strapce, lesknúce sa v posledných lúčoch zapadajúceho slnka, chopili sme sa bedničky a vrhli sa na slávnostný zber. Bedničku sme naplnili, ale zďaleka sme neobrali všetko. Pomáhal aj svišť, nosil strapce vo svojej šiltovke a hádzal do bedničky, očká mu žiarili radosťou z toľkého náhleho bohatstva.
No dobre, trochu preháňam, ale nadšenie z prvej úrody (vlastne z prvej vlastnej úrody v živote) bolo veľké a majetnícke pocity slastné. OK, to hrozno vlastne nebola až taká hitparáda, ani sme ho nestačili všetko zjesť ani rozdať, a vlastne bolo ešte trochu kyselé, ale bolo NAŠE :-)

Bohužiaľ som nikde neobjavila dobrý tip, ako takéto hrozno nejak užitočne spracovať (snáď len odšťaviť na džús), tak sme ho statočne do seba pchali, až nám vitamín C vyliezal aj ušami, časť sme rozdali kamarátom, ale i tak sme ho nespotrebovali.

V blízkom čase za začneme dovzdelávať, ako sa o révu treba starať, a snáď nás obdarí peknou úrodou aj v budúcich rokoch.

Zato s orechmi nie je problém so spracovaním, či uskladnením. Tento rok sa ich vraj všade urodilo, a výnimkou nebola ani naša záhrada.
Prvé boli lieskové oriešky, mimoriadne chutné, tie sme po večeroch bez problémov zlúskali.

Ale potom prišla SMRŠŤ - dozreli vlašské orechy, ktoré nám bombardovali záhradu vlastne až do minulého týždňa. Z dvoch stromov menšie, chutné, zdravé vlašáky, a z jedného stromu veľké, čisté, vnútri takmer biele a chuťovo skvelé "papíráky".
Nutnosťou je orechy zbierať pravidelne a nechať ich poriadne vyschnúť, inak sa začnú rýchlo kaziť. Časť sme teda sušili v chate, časť sme odvláčili domov a sušili v byte, či na balkóne. Na tento účel sa vyplatili závesné siete na hračky z Ikea, ktoré sme zavesili na balkóne do prievanu a orechy tam celkom pekne preschli.
I tak sa ale začínali niektoré kaziť, a tak Táňa statočne lúskala a lúskala a lúskala, a dosušovala vylúskané jadrá v trúbe.

Tak, to by sme mali, a teraz už len skúšať jeden recept na orechový koláč za druhým :-)