Squatteri, policajti a velký úklid

Veľkým problémom v pražských záhradkárskych kolóniách sú bezdomovci a všelijaké bezprizorné existencie. Platí to hlavne o tých záhradách, kam už nikto nechodí a nestará sa o pozemok ani o chaty. Majiteľmi sú často starí ľudia, ktorí už pracovať na záhradke nevládzu a mladým sa nechce. Osobne si ale myslím, že záujem o záhradky začína znova stúpať, mať vlastnú záhradu a vypestovať si svoju zeleninu začína byť vo veľkých mestách IN.
Akonáhle sa o záhradu niekto stará, seká trávu a vykazuje tam pravidelnú aktivitu, bezdomovcov spoľahlivo odradí.
A to je práve naše heslo dňa. Dnes sme mali tú česť odradzovať bezdomovcov priam ukážkovým štýlom.

Mala by som spomenúť, že pri preberaní chaty sme slávnostne zistili (všetci naraz - my, predseda ČZS, bývalá majiteľka a realitný agent), že sa nám do chaty medzičasom nasťahovali nejakí bordelári a nechali nám na dverách slušne napísanú žiadosť, že by si radi chatu dlhodobo prenajali. Tak sme im pekne odpísali, že to bohužiaľ nie je možné a že pokiaľ si svoje veci nevypracú do víkendu, tak o veci prídu, pretože chatu by sme radi začali využívať. Dokonca tam bol na nich aj telefónny kontakt, tak sme im zavolali aj my aj realiťák a mladá žena v telefóne nasľubovala, že určite sa hneď zajtra vysťahujú.
No, za štyri dni to nezvládli. (na fotke je síce vidieť nejaké detské autíčka, myslela som si teda, že sa jednalo o nejakú mladú rodinu v zlej situácii, ale ako sme videli potom, nebolo to tak. Okrem autíčok sa v chate povaľovali staré mobily, dlho používané ženské šminky, oblečenie, špaky, obaly, a taká všeobecná špina. Dieťa so sebou títo ľudia našťastie nemali...)

V nedeľu sme s Táňou a mladším svišťom v kočíku, vyzbrojené rukavicami, vrecami a montérkami  vstúpili  do našej novo nadobudnutej záhrady s úmyslom vyhadzovať z chaty bordel po nezvaných návštevníkoch. Netušili sme, že najprv budeme musieť vyhadzovať samotných nezvaných návštevníkov...

Dvere na chatke sú stále otvorené, už pred rokmi tam niekto vylámal zámok. Tak idem prvá, otváram dvere a s nejasným zlým tušením nakukujem dovnútra. No a čo nevidím, leží tam vlčiak, ten samozrejme vyskočí za nami von a zúrivo brechá. Cúvame na ústup, hafan sa naježený vracia do chaty. Psov sa normálne nebojím, ale tentoraz sa mi klepú kolená... mimino v kočíku plače a my rýchlo ustupujeme nazad na cestičku...
Susedia z vedľajšej záhrady všetko sledujú a pýtajú sa, či sme tu noví. Že už tu niekto v tej chate býva tak 14 dní.

Nečakám a volám policajtov, medzitým prichádza moj muž so starším svišťom a požičanou sekačkou. V chate je ticho, dvere sa zatvorili a tak S. nestráca čas a začína v záhrade sekať. Krovinorez je celkom slušná zbraň, keby niečo.
Policajti dorazia dvaja asi za pol hodiny a moc sa im do toho nechce, škrabú sa pred chatou za uchom, dívajú sa na seba a potom nesmelo zahlásia: Polícia, otvorte! No, čakala som drsnejšie komando :)
Chvíľu to trvá, kým si dotyční pozbierajú svoje veci, svojho psa a s mužmi zákona nasupene odchádzajú. Len podýkam, že to bol mladý pár, zdravé ruky, zdravé nohy, pár dredov a piercingov, trochu zahmlený pohľad... Nič proti dredom, ale!

Konečne sa možeme pustiť do práce. Je čo robiť.

Ale za tento krásny výhľad to všetko naozaj stojí:

Po dnešnej makačke nám okrem únavy a dobrého pocitu ostala posekaná záhrada, ktorá hneď "prekukla" a vyprataná chata. Všetky drevené haraburdy postavil S. do úhľadnej kopy na ohnisko, polial benzínom (!) a dočkali sme sa i poriadnej vatry... No, myslím, že susedia mali radosť- zabavili sme ich, ako sme behali najprv s kočíkom krížom krážom po osade (oni tí páni policisti mali trochu problém trafiť do tej správnej osady a potom do tej správnej bránky, tak som behala s kľúčom od brány k bráne a striehla, odkiaľ sa vynoria), potom policajná akce, potom pol dňa hučania sekačky (ale to sme neboli jediní), revúci kojenec a mrnčiaci predškolák, benzínová vatra a na koniec sme si s S. stihli aj trochu hlasnejšie povymieňať názory. Aspoň o nás už všetci záhradkári budú vedieť :)

Predstavy, plány, inšpirácie

Moja predstava živej záhrady sa celkom nezlučuje s predstavami bežných záhradkárov :)

Čo nie:

• nechcem zbytočne makať, chcem si hlavne užívať
• nebudem sa piplať so zeleninou, ktorú každú sobotu za pár korún bez problémov kúpim na farmárskom trhu
• žiadna chémia, žiadne postreky - z toho vyplýva, žiadne chúlostivé rastliny
• záhrada by nemala byť prehnane skultivovaná, netreba mi golfový trávnik ani fontánku so zlatými rybkami
• minimum plastov, to sa týka i hračiek pre deti
• nič, čo by chceli ukradnúť nezvaní návštevníci, takže žiadne drahé veci, či prístroje

Čo áno:

• permakultúra v praxi - to bude mať na starosť naša hlavná pestovateľka T.
• ovocie, ktoré ma nebude nijak moc potrebovať a porastie pekne samo, prípadne s minimálnou pomocou :) maliny, jahody, černice, ríbezle
• špirála s bylinkami
• hravosť a tvorivosť- nielen pre deti. Ideálne si zábavné prvky vytvoriť sami a s minimálnymi nákladmi

Chcela by som dosiahnuť, aby aj deti chodili na záhradu radi. Vytvoriť kopu zábavy a využiť k tomu prírodné materiály, prípadne veci, ktoré zostali po predchádzajúcich majiteľoch.
- určite hojdačka, pieskovisko
- vodné hrátky: čvachtáreň vytvorená z železných stojanov a umývadla, ktoré nám tam zanechali predchádzajúci majitelia
- hodil by sa niekde nejaký bunker, či tajomná skrýš
- spolu s deťmi vybudujeme domček, možno celú dedinu pre škriatkov a víly
- pítko pre vtáčky
- cesta pre autíčka

A tu je pár inšpirácií z netu: 

Bylinková špirála:

Domčeky pre škriatkov:

  

Ďalšia zábava pre deti:

Pítko pre vtáky alebo jazierko pre mini lodičky:

Vodný stôl vyrobíme sami - konečne viem, ako využiť zbierku kýblikov od jogurtu!

Ako sme liezli cez dieru v plote

V krásnom jarne-letnom počasí som sa nemohla dočkať, kým podpíšeme všetky papiere a oficiálne záhradu prevezmeme. Chcela som si to tam ešte raz omrknúť, v peknom počasí, bez dažďa a bez krúp. Tak sme sa vybrali posnoriť okolo záhradkárskej kolónie a nakukovať cez plot na našu budúcu záhradu.
Najprv sme to smerovali po zarastenom úzkom chodníčku popri plote kolónie. Záhrada je takmer na rohu, tak sme chceli na ňu túžobne zírať spoza plota.

Nasledovalo zistenie č.1:

V plote je diera. Aha. Tak poďho dierou dnu a skrz prvú (tiež opustenú) záhradku vliezť na náš budúci pozemok. Je tu vo vysokej tráve vyšliapaný chodníček.

Zistenie č.2:

Počkať, v chate niekto je, vonku sú nejaké topánky, pred chatou povykladané akési haraburdie a vnútri nejaký pohyb. Dobre, vravím si, pani chatku vypratáva, nebudem sa tam motať. Cúvam nazad k plotu.

Zistenie č.3:

Tak som nakukla aspoň do búdy v krajnej záhrade a bolo nad slnko jasné, že tam budeme mať susedov - bezdomovcov.

To už som pojala podozrenie, že s bezdomovcami sa tu asi budeme stretávať častejšie.
Univerzálna rada, ako ich odplašiť, je vraj starať sa o pozemok a chatu, proste ukázať, že sem niekto často chodí.

Nakoniec sme sa rozhodli, že najlepšie by bolo ujať sa i krajnej záhradky, a spojiť oba malé pozemky dohromady, aby celý tento spustnutý kút ožil a bezdomovcov nelákal...

Ako som sa nadchla pre záhradu

Bum! A je to tu! Máme záhradku!
Panelákoví bývači, mestské typy, naplavení Pražáci - zatúžili po záhradke, kde by mali pod nohami kúsok svojej zeme, kde by učili deti láske k prírode a kde by zmenili kúsoček krajiny vlastnými silami a podľa svojich predstáv.
Hľadali sme miesto, kde by sme nemali moc susedov, ale zároveň by to tam nebolo úplne na samote. Kde by boli pekné stromy a nejaká malá chatka na ukladanie vecí. Kde by sme mohli vytvoriť miesto pre deti na hranie, hojdanie, čvachtanie v lavóri, objavovanie zákutí, lozenie po stromoch... Miesto, kde by sme nechodili ani tak makať v záhonoch, ako odpočívať, budovať, užívať si leto. Miesto, kde by sme sa mohli zašiť a robiť, čo sa nám chce - trebárs opekať špekáčky, ležať na deke, vyrábať s deťmi domčeky z šišiek a kamienkov... a milión ďalších radostí.

Musím povedať, že to šlo ako po masle. Pár dní divokého googlovania, študovania máp, pár dní snorenia okolo miestnych záhradkárskych kolónií a vylepovania inzerátov na brány. Všetky doteraz videné záhradky som však okamžite pustila z hlavy, keď na mňa z obrazovky počítača vykukla táto fotka:

Vedela som, že to je to pravé! Záhradka síce zanedbaná, opustená, ale na tak krásnom mieste na kopci, s parádnym výhľadom na mesto...

A tak sme volali do realitky, dohodli prehliadku a ujasňovali si, čo vlastne od záhrady očakávame.
Prehliadka bola dohodnutá na piatok - deti sme nechali doma s babkou a dorazili na miesto. Pršalo ako z krhly. V momente, ako sme spolu s ďalšími dvoma záujemcami a realiťákom prekročili bránu záhradkárskej kolónie, začali padať poriadne krúpy. Aha, zaujímavé, čo to asi bude za znamenie :)
Záhrada zarastená, chata v biednom stave, ale pevná, bude sa dať opraviť.
Aj keď nám na dáždniky bubnovali krúpy, a mala som nejasný pocit, že v chate nedávno bývali bezdomovci, aj tak som sa do záhrady zamilovala na prvý pohľad a už som ju nepustila z hlavy.
A bolo vymaľované.

Záhrada je už naša a čaká na nás kopa práce... Sama som zvedavá, ako budeme napredovať, a tuším, že sa pri tom naučíme veľa nových vecí - hlavne na oprave chaty, plotu, a zakladaní záhonu...Na tomto blogu budem všetko dokumentovať :)

Púšťame sa do práce (pozvoľna:-)

A pustili sme sa do práce.
Teda... kto mohol, ten sa pustil. Mojou hlavnou náplňou práce, ako sa "prekvapivo" ukázalo, je nepretržite nosiť, hojdať alebo kojiť nášho najmenšieho záhradníčka, ktorý s nami povinne absolvuje každú návštevu záhrady vo svojom statnom terénnom voze. Akonáhle chytím do ruky záhradné nožnice, nedajbože hrable, spustí sa z kočíku jednoznačný alarm. Takže čas na záhrade trávim prevažne posediačky, a držím. A pritom by som chcela strihať, nosiť, šmirglovať, natierať, montovať, lepiť...

Ako hlavný pracant sa ukázala byť T. (naša záhradná víla), ktorá sa nebojácne odhodlala zúrodniť v dohľadnom čase aspoň kúsok našej suchej, kamenitej, štrkovo - pieskovej pôdy a s pomocou niekoľko rokov starého kompostu ju premeniť na úrodnú čiernozem. Už aj niečo nasadila, tuším že fazuľku:

Veľký kus práce odviedla T. v chate - vypratala z chaty binec po bezdomovcoch, vymaľovala na bielo, vyhodila prastarý špinavý koberec. Chata má veľkú výhodu - je výborne odvetraná (asi preto, že jedno okno je vylomené, druhé okno a dvere neustále pootvorené, nedajú sa celkom zavrieť...). V čistej chate sa hneď cítime lepšie, a môžeme napríklad aj sušiť bylinky:

Mojou jedinou zásluhou zatiaľ je, že som pristrihla divé hlohy, ktoré nám zakrývali kus výhľadu. Od tej chvíle sa kochám, kochám a kochám a nemôžem odtrhnúť oči...

Aby som na záhradu nalákala i svojho staršieho syna, vytiahla som z verandy staré veľké sololitové dosky, a malý si na nich kreslí cesty pre autíčka, alebo maľuje. K tomu nejakú svačinku a z chaty ho musíme domov ťahať :)

Akonáhle ma mladší svištík pustí zase trochu k práci, rada by som očistila a pripravila aj staré drevené pieskovisko, ktoré sme tu našli:

 A s príchodom leta by sa už hodil aj vodný stôl, ktorý by som chcela vyrobiť zo starých kovových stojanov, ktoré tu ostali po predchádzajúcich majiteľoch. Z toho, čo je slabo vidieť na foto č.1, chcem urobiť niečo podobné ako na fotkách č.2 a 3 (hmm, aj ten trávnik by som hneď brala...):

Práce nás tu čaká ešte veľmi veľa, ale už teraz je pre nás záhrada miestom, kde dobíjame baterky. Je to krásne, zvláštne miesto, a keď sa slnko začína skláňať k západu, záhradu zaleje príjemné, teplé a mäkké svetlo, zdola sa nesú tlmené zvuky mesta a na okolných záhradách je ticho, človek má chuť len sedieť, dívať sa, zhlboka dýchať a celým telom vnímať tú pohodu...