A tak som sa rozhodla, že sa ujmem rýľu, krompáču a hrablí, a začnem postupne zrovnávať terén. Ten tam máme totiž poriadne hrboľatý, človek musí stále niečo obchádzať, prekračovať, preskakovať, zakopávať a proste neustále dávať pozor, aby si nerozbil dr... pusu.
Miesto je v miernom svahu, a kedysi tu mali predchádzajúci majitelia vyrobené také mierne terasy, ktoré ale rokmi úplne zarástli a ostali po nich zákerné hopkáče. Tiež na spoji oboch záhrad ostali po odstránení starého pletiva všelijaké drny, hrboly a pevne zakorenené kríky černíc (ktoré bohužiaľ nerodia, len zavadzajú).
Takto to vyzeralo v povodnom stave, keď sme preberali záhradu v máji 2014:
Tá holá zem je zatiaľ mojou hlavnou osobnou chválou - keď nič neviem vypestovať, aspoň viem ryť :)
Tieto výkopové práce mienim prevádzať celú jeseň až do jari a priebežne tú (s)púšť osievať nejakým veľmi odolným semenom trávy. Výsledkom asi nebude golfový trávniček, ale aspoň sa snáď bude dať prejsť cez záhradu bez obáv z vyvrtnutého členku.
Pekne sa na záhrade bavili aj oba svišti. Starší syn sa vrhol na dráhu drevorubača. Samozrejme po dokladnom zaškolení a pod dozorom svojho otca, nášho vrchného drevorubača a rozkladača ohňa.
Mladší gazda sa venoval napríklad kotúľaniu orechov z bedničky do košíka a naopak (jedna z najlepších zábav, tesne za špliechaním vody zo suda):
Orechy začali konečne padať, a sme zvedaví, koľko ich tento rok bude. Zatiaľ to vyzerá, že minuloročná mega nádielka sa opakovať nebude, ale na Vianočné pečenie sa snáď niečo našetrí :)
